Prvá písomná zmienka o Považskej Bystrici sa však viaže až s rokom 1316. Písomná zmienka o hrade z roku 1316 sa spája s menom Matúš Čák Trenčiansky.
Dejiny mesta sú úzko späté s dejinami Bystrického (Považského) hradu. Najznámejšími majiteľmi Bystrického hradu a panstva boli lúpežní rytieri Ján a Rafael Podmanickí. Ďalšia známa písomná zmienka o Bystrici pochádza z 13. júla 1330. V roku 1432 bola Považská Bystrica vypálená (nájazdy Husitských vojsk). Plamene pohltili všetky obecné listiny a obyvateľstvo zostalo bez právnych dokumentov. Na ich žiadosť kráľ Žigmund obnovil Považskej Bystrici 23. apríla 1435 jej výsadné práva.
V 1458-om roku kráľ Matej Korvín daruje mestečko i s šesnástimi dedinami Ladislavovi Podmanickému za jeho verné služby Huňadyovcom i krajine. Tým sa začína storočné panstvo rodu Podmanických na hrade Bystrica, rodu, ktorého členovia zohrali významnú úlohu v dejinách celého Uhorska. Ladislavov syn Ján, bratislavský hlavný župan a kapitán bratislavského hradu, zdedil podľa otcovho testamentu i panstvo Bystrica. Dal v mestečku postaviť gotický kostol a stal sa jeho prvým súkromným patrónom, čím získal právo voľby duchovného s biskupským schválením.
Mimoriadne cenným svedectvom vnútorného života mestečka je listina nazvaná "Articuli Podmanickyani" z 2. januára 1506, ktorou Ján Podmanický ustanovuje v 30 článkoch obecný štatút mesta Bystrica. Okrem iného sa v nej spomínajú cechy: mäsiarsky, tkáčsky, čižmársky a existencia "ľudovej" školy. Považská Bystrica bola spolu s Varínom jediným mestom na Slovensku, kde sa ako výlučný jazyk cechových majstrov používala slovenčina.
29. augusta 1526 padol v bitke pri Moháči Jánov brat Michal i uhorský kráľ Ľudovít II.. Druhému Jánovmu bratovi Štefanovi, najstaršiemu biskupovi v Uhorsku, pripadla významná úloha - korunovať nového panovníka. A korunoval ich hneď dvoch. Na tom istom mieste, tou istou korunou. V Stoličnom Belehrade, v roku 1526 Jána Zápoľského a o rok neskôr Ferdinanda I. Habsburgského. Poslední z rodu Ján a Rafael, ťažiac z tejto politickej situácie, ako prívrženci Jána Zápoľského násilne obsadzovali panstvá svojich protivníkov a potom žiadali od "svojho" kráľa, aby im na ne udelil donáciu. Po smrti Zápoľského sa usilovali o zmierenie s Ferdinandom II. Turecké nebezpečenstvo im dopomohlo k dohode s cisárskym dvorom, takže v decembri 1544 Ferdinandovi prisahali vernosť. Rod Podmanických vymrel po meči - smrťou Rafaela roku 1558. Náhrobný epitaf s jeho vyobrazením a slovakizovaným textom je zabudovaný v stene predsália rímskokatolického kostola v Považskej Bystrici, postaveného v 14. storočí. Zomierajú bezdetní, po ich smrti panstvo prechádza do rúk mocného rodu Balassovcov.
S ich príchodom nastáva pre mesto ďalšie z ťažkých období - storočie stavovských povstaní. Mesto i okolie postupne drancovali vojská Štefana Bočkaya /1604/, Imricha Tokolyho /1679 - 80/, Berczényiho a Očkaya /1707/. Napriek nepriaznivej dobe, panovníci mestu udeľujú ďalšie privilégiá, čím získava prestíž pred ostatnými obcami na okolí.
V roku 1571 kráľ Maximilián dodáva k dvom sviatkom jarmočným ešte dva jarmoky na Troch kráľov a na sv. Trojicu. V 1656 panovník Ferdinand III. udeľuje mestu ďalšie výsady, a to potvrdením jarmokov v pondelok po Kvetnej nedeli a na sv. Vavrinca. Na žiadosť občanov zemepáni ešte potvrdili staré právo výčapu v časoch jarmoku a povolili postavenie jednej píly na vyšnom mlyne.
V roku 1716 sa začína sústavné zaznamenávanie obecných záležitostí tzv. Protocolum privilegiati oppidi vagh Besterze. Zo záznamov sa dozvedáme, že hlavou mesta bol richtár, volený podľa zvyku na sv. Juraja, právne záležitosti vybavoval volený notár, majetok mesta spravoval obecný hospodár - gazda. Mesto ďalej zamestnávalo hájnikov, pastierov a hlásnika.
19. storočie môžeme z pohľadu mesta nazvať storočím pohrôm. Mestečko stíhali povodne, požiare a epidémie. Z dobových dokumentov sa môžeme napríklad dočítať, že:
"od 23. do 26. augusta 1813 štyri dni ustavične pršalo, čo zapríčinilo rozvodnenie Váhu. Voda dole prúdom strhávala brvná, stromy, celé domy, ľudí a dobytok. Škody predstavovali miliónové sumy, v Považskej Bystrici zahynulo viac ako sto ľudí."
"6.augusta 1831 cholera skosila prvé obete medzi obyvateľmi mesta a utíšila sa až 14. septembra 1831. Celkom zahynulo 135 ľudí."
" V roku 1832 zhorela jedna časť, v roku 1834 druhá časť mesta. "
"15. februára 1858 o 8.hodine večer bolo silné zemetrasenie v okolí Bystrického hradu, kedy sa zrútila i veža hradnej väznice."
Zákon z roku 1886 zlikvidoval všetky výsadné rozdiely medzi obcami, Považská Bystrica ako poddanské mestečko stratila v zmysle zákona svoje postavenie a stala sa malou obcou, avšak len do 1. marca 1914. Župná kongregácia v Trenčíne ju povýšila na veľkú obec.
Rozvoj spoločenského života nastal až po roku 1918. Vznikali rôzne spolky, školy, menšie podniky. Veľkým prínosom pre mesto bolo preloženie výroby bratislavskej muničnej továrne firmy Roth. Základný kameň výstavby nového závodu bol položený 7. júla 1929. Nové pracovné príležitosti a vzrastajúci počet obyvateľov súvisel aj s výstavbou bytov, kultúrnych, sociálnych a športových zariadení. Počas druhej svetovej vojny dosiahol rozvoj Považskej Bystrice taký stupeň, že sa obec rozhodla požiadať o priznanie charakteru mesta, ktoré mu bolo Zborom povereníkov na zasadnutí 25. júna 1946 priznané. V roku 1948 sa Považská Bystrica stala okresným mestom.
Úplná prestavba starého mesta na nové, ktorá sa uskutočnila v 70. a 80. rokoch, zmenila jeho ráz. Postavili sa nové sídliská, pribudli rôzne hotelové a reštauračné zariadenia, zrekonštruovali sa mestské komunikácie a parkoviská.
Medzi ďalšie, dnes už kultúrno-historické pamiatky mesta, patrí kaštieľ s dvoma nárožnými vežami, vybudovaný pod považskobystrickým hradom, zvaný Burg, a renesančný kaštieľ v obci Orlové. Na kopci nad mestom sa vo výške 391 m. n. m. nachádza kaplnka sv. Heleny z roku 1728.
Štatút okresného mesta bol Považskej Bystrici zachovaný aj v rámci nového územnosprávneho členenia Slovenskej republiky od júla 1996.
Komentáre